Projekt, jeho idea i nápady na jeho postupnú realizáciu sa vyvíjal pomaly. Stovky konzultácií priaznivo naklonené tejto myšlienke.
Jedno nedeľné popoludnie sedeli v mojom ateliéri v Bratislave tri dámy slovenskej národnosti z krajín bývalej Juhoslávie. Poslankyňa srbského parlamentu, umelkyňa žijúca v Prahe a dievčina z Čiernej Hory, ktorá študovala v Bratislave. Idea projektu sa im veľmi páčila.
Z mojej výpovede, uvádzal som príklady, vyplynul istý protiklad dvoch krajín či veľmocí. Vtedy sa ma študentka spýtala: „A čo Vy máte proti tejto krajine?“ Pozastavil som sa nad tým a nevedel som reagovať. Slovo „proti“ som prehodnotil a vyškrtol som ho zo všetkých textov o projekte. Od tejto chvíle som začal používať iba výrazy „za“. Za priateľstvo, za lásku, za mier.